2. 7. - 3. 7. 04 - Masters Of Rock, Senec, areál Slnečných jazier

Zdroj: MetalMusic.sk
Autor: Rudi

Najväčší rockovo-metalový festival (čo do počtu a zaujímavosti zúčastnených hviezd) v dejinách Slovenska rozbalil svoje stany počas prvého júlového víkendu v krásnom prostredí seneckých jazier. Bolo sa na čo pozerať, je o čom diskutovať, ideme na to!

ČO STÁLO ZA KOMENTÁR?

Tři Sestry
Prvý vrcholný moment festivalu. Z kapely už na autogramiáde vyžarovala pohoda a spokojnosť, čo sa v plnej miere prenieslo aj na pódium. Kultová pražská formácia odpálila svoj senecký set tradičnou otváračkou „Ztráta imunity", na ktorú plynulo nadväzovala titulná skladba z aktuálnej dosky Lihová škola umění aneb Válka s loky. Novými vecami sa veru nešetrilo, fanúšikov potešil hitový „Homosexuál", alkáčská hulákačka „Jéjéjéjéjé" či zimomriavková záležitosť „Modlitba pro Partu". Zo starších potešili dušu dlhoročného fanúšika kúsky „O strašlivé vojně s Turkem", „Lidojedi", „Veselej Rokenrol", „Hrábě", „Mexiko" alebo „Pijánovka". Jedinou slabinou veľmi kvalitného playlistu sa mi zdal byť iba kŕčovitý cover „Dederon". Keď už sa chcel dať priestor sympatickej harmonikárke a speváčke Supici, mohlo sa radšej zaspomínať na „Václavák" alebo „Vendu". Rokmi a nekonečnými pitkami poznačený, no stále svojský a zaujímavý Franta Sahula predviedol so svojimi Los Hovnos krátky blok, v ktorom odznela staručká „Vídeň", prekvapujúca a čarovná „Stíny na duši" z repertoáru Sahulových Synov výčepu (fajnšmekrom stekali slzy po lícach) a napokon veľmi interesantne zrýchlená verzia odrhovačky „Sovy v mazutu". Inženýr a Bubenec a.k.a. Franta Vrána boli aj napriek potupnej prehre Čechov s Gréckom (presne deň pred seneckým koncertom) hrdo odetí do dresov svojho národného tímu. Fanánek trefne venoval masovo obľúbenú hitovku „Život je takovej" práve Nedvědovcom a išlo sa do finále. „Zelená", „Kovárna" a už spomínaná „Modlitba pro Partu". „...a aby tu Tři Sestry dlouho zanechali stopy. ..", nuž, trochu patetické, ale na záver koncertu viac ako vhodné.

Europe
Drvivá väčšina návštevníkov Masters Of Rock z piatkového večera prišla samozrejme iba kvôli týmto Švédom. Ich koncert na Slovensku bol podľa mojich informácií tretím v poradí z comebackového festivalového ťaženia, ktoré sa má po výjdení nového albumu zmeniť na jesenné turné. Joey Tempest, John Norum, Mic Michaeli, John Levén a Ian Haughland. Tváre, ktoré sme mohli v detstve obdivovať iba z kolotočiarskych plagátov a fotiek z Brava. Zrazu stáli pred nami. Bolo to prízračné, bolo to magické. Vyzerali super a hrali fantasticky. Kvalitný prierez celou tvorbou kapely (nechýbali „Open Your Heart" či „Scream Of Anger") bol obohatený ukážkou z nového albumu. Ak budú aj ostatné songy takéto skvelé, máme sa rozhodne na čo tešiť. Britskí mladíci The Darkness žnú v súčasnosti obrovské úspechy s hudbou, ktorej dávali tvár na začiatku osemdesiatych rokov práve Europe. V porovnaní so švédskymi klasikmi mi ich skladby pripadajú ako bonsajové verzie toho, čo sme si mali možnosť vychutnať v Senci. Publikum pochopiteľne reagovalo najviac na hity z neprekonateľnej dosky The Final Countdown. Dilemu zahrať či nezahrať neskutočne prevarený slaďák „Carrie", vyriešili páni veľmi sympatickým spôsobom. Zaznel v akustickej podobe, so španielkou stál na pódiu iba Joey Tempest. Záver v podobe monolitov „Cherokee", „Rock The Night" a „The Final Countdown" nepotrebuje žiadny komentár. Vietor z jazera v ten večer nahradil ventilátory na pódiu, severanom počas celého koncertu efektne povievali vlasy. Zážitok to bol veru aj po vizuálnej stránke!

Stratovarius
Okolo žiadnej kapely nebolo také mediálne dusno, ako práve okolo týchto Fínov. Usporiadatelia rozčerili hladinu informáciou, že práve v Senci sa chce Tolkki dohodnúť s Kotipeltom a Michaelom na ďalšom fungovaní v Stratovarius. Vraj pochopil, že nejde len tak vyhodiť fanúšikmi zbožňovaného speváka, k čomu mu pomohla aj dosť brutálna bitka so španielskymi priaznivcami. Odhliadnuc od týchto isto zaujímavých faktov, koncert to bol vskutku slabučký. Stratovarius ma presvedčili, že roky, ktoré som venoval počúvaniu a sledovaniu iných kapiel, boli správnym krokom a že moje zaľúbenie v doske Elements Pt. 1 je iba chvíľkové poblúznenie. Posledným dvom albumom nevenovali Stratovarius ani sekundu hracieho času, celý setlist bol orientovaný na hlbokú minulosť. Timo Tolkki má zrejme kopec iných problémov a na cvičenie mu nezostáva čas. Podľa viacerých znalcov dokázal v Senci zahrať iba úvody gitarových sól, zvyšok boli improvizované blbosti. Jens Johansson bol so svojimi klávesmi počas väčšej časti koncertu úplne v lese a tak dobré meno kapely zachraňovali iba „zlí chlapci" Jorg Michael a Timo Kotipelto. Keď som odchádzal z ich minuloročného žilinského koncertu, bol som naozaj spokojný. V sobotu ráno som však zaspával s tým, že mi je vlastne jedno, ako sa to s týmito fínskymi bláznami skončí. Nezaujímajú ma.

Kiss Forever Band
Nitriansky bassmaestro Peter Báleš mi na adresu týchto Maďarov povedal: „Poznám asi päť pesničiek od Kiss, dnes som počul tuším iba jednu z nich". V ďalšej debate sme sa zhodli v tom, aká hlúposť je tváriť sa, že som niečo viac ako obyčajná revivalová kapela a hrať iné ako notoricky známe záseky. Od Beatles revival predsa tiež nikto nechce počuť „Within You Without You" zo Seržanta Peppera, ale iba „Love Me Do", „I Want To Hold Your Hand", „Can´t Buy Me Love" a podobné fláky. Ťažkí schizofrenici sú veru všetci títo rivájvlisti.

Pink Cream 69
Veľmi som sa tešil na ich koncert! Plachta z aktuálnej dosky Thunderdome zdobí pódium, na ktoré vybiehajú Kosta Zafiriou, Dennis Ward, Alfred Koffler a hlavne famózny spevák David Readman. Grécko-americko-nemecko-anglická formácia zahajuje vystúpenie titulnou skladbou zo svojej stále čerstvej novinky. Ťažisko celého koncertu však prekvapujúco leží v minulosti, v skladbách, ktoré naspieval ešte Andi Deris. Z nového albumu tak zaznie už iba „Carnaby Road" (vynikajúce sprievodné vokály basáka Warda) a v strede koncertu na vydýchanie výborná balada „That Was Yesterday". Prekvapujúco chýba skvelá vec „Gods Come Together". Nahrádza ju však „Seas Of Madness" z dosky Sonic Dynamite, ktorá jej, povedzme si to na rovinu, tou podobnosťou akoby z ucha vypadla. Na autogramiáde pred koncertom pôsobili Pink Cream 69 dosť unaveným dojmom. Ich koncert však zahladil akékoľvek pochybnosti - sú to vynikajúci muzikanti a skvelí profíci. Nezľakli sa ani hustého dažďa, ktorý im v dvoch etapách prerieďoval fanúšikov pred pódiom. Palec hore!

The 69 Eyes
Upíri z Helsínk patria v ostatných rokoch medzi moje najobľúbenejšie škandinávske spolky, veľké očakávania boli teda na mieste. Žiaľ, zostalo iba pri nich. Čakal som sofistikovaný gotický rock, moje sluchovody zvalcovali vulgárne motorkárske hovädá. Zle nazvučený špinavý rock´n roll v štýle Motley Crue či The Cult úplne potlačil tie príjemné pasáže, ktoré v hudbe The 69 Eyes zanechávajú vplyvy Sisters Of Mercy alebo Type O Negative. Najmarkantnejšie to bolo pri lídrovi kapely Jyrkim (mimochodom, ako frontman pôsobí zúfalo toporným dojmom). Kým on zostával v polohe pohodového barového speváka známej zo štúdioviek, kapela okolo neho nepochopiteľne hlasno týrala svoje nástroje. Jyrkiho hlas sa strácal, miestami ho vôbec nebolo počuť. Bubeník Jussi musel byť každému súdnemu človeku na smiech. Takého premotivovaného blázna som už dávno nevidel. Podľa očitých svedkov stihol za nie príliš dlhé vystúpenie zlomiť jedenásť (!!!) paličiek. Čo už, zostáva dodať, že výborné skladby ako "Crashing High", "Dance D´Amour", "Betty Blue", "Don´t Turn Your Back On Fear", "Forever More", "Framed In Blood", "Gothic Girl", "The Chair", "Brandon Lee", "Velvet Touch" či "Wasting The Dawn" si nabudúce radšej vychutnám doma v papučiach a s pohárom dobrého červeného vína. Naživo sú totiž The 69 Eyes tragickí. Ukážka z pripravovaného nového albumu bola svojím názvom skutočne symptomatická pre celé ich senecké vystúpenie - "Lost Boys".

Helloween
Nemeckí metaloví hrdinovia nám predviedli vystúpenie takmer totožné s tým žilinským spred pol roka. Úvod patril energickej "Starlight", nechýbali pecky ako "Keeper Of The Seven Keys", "Eagles Fly Free" či "Future World", ani Derisove srandičky o názve ich nového albumu (dokonca sme sa dozvedeli, že Andi nosí vtáka na pravej strane!). Oproti koncertu v Žiline sa vylepšila dramaturgia, namiesto postupného "dodoutnávání" čoraz slabšími skladbami, patril úplný záver tutovke "Dr. Stein". Deris hrdinsky odškriekal všetky Kiskeho vokály, oveľa prirodzenejšie pôsobil v novších skladbách. Pohľad na Weikatha bol tradične utrpením, jeho nešikovné prsty týrali uši. Helloween mali spolu so 69 Eyes snáď najhorší zvuk na festivale. Jedine basák Markus Grosskopf mi pripomínal, že som práve na koncerte kapely, ktorá ma kedysi priviedla k metalovej hudbe. Väčšina ľudí sa však bavila a to je predsa podstatné.

In Extremo
To najlepšie nakoniec! In Extremo sú známi svojimi výbornými koncertmi a hoci začínali hrať v Senci až okolo druhej v noci, svojím strhujúcim vystúpením nepustili do stanov pekných pár stoviek riadne unavených fanúšikov. Priznám sa, ich novšia ma tvorba ma už veľmi neoslovuje - až príliš pripomína slávnejších krajanov Rammstein, no naživo sú In Extremo jednoducho fantastickí od prvej do poslednej minúty. Dianie na pódiu je v ich prípade neopísateľné. Množstvo stredovekých nástrojov sa strieda každú chvíľu, horia ohne, vybuchujú ohňostroje. Neskutočnou charizmou oplýva spevák Das letzte Einhorn, na viacerých dychových i klávesových nástrojoch hrajúci Dr. Pymonte šokuje svojou všestrannosťou, ani dudáci Flex a Yellow Pfeiffer sa veru nedajú zahanbiť. Koncert gradoval pri výborných kompozíciách „Herr Mannelig" a „Spielmannsfluch" (táto slayerovka je naživo ešte vražednejšia ako zo štúdiovky!) z prelomovej dosky Verehrt und Angespien. In Extremo urobili naozaj dokonalú bodku za celým festivalom.

RÝCHLO A BEZBOLESTNE

Nesklamali: Arakain, Olympic, KJU, Karol Duchoň & Linkin Park Wannabe Band - známi tiež aj ako Desmod

Svoju účasť si mohli odpustiť: Divokej Bill, Vypsaná Fixa, Wohnout a im podobní zúfalci

ZOSTAVA SNOV MASTERS OF ROCK 2004
Najlepší spevák festivalu: David Readman (Pink Cream 69)
Najlepší gitarista: John Norum (Europe)
Najlepší basgitarista: Markus Grosskopf (Helloween)
Najlepší bubeník: Ian Haughland (Europe)

ČÍM MASTERS OF ROCK POTEŠIL?
- super prostredie (voda, areál na kempovanie)
- autogramiády so zúčastnenými kapelami
- výborní zdravotníci, pohodoví ochrankári, obetaví plavčíci
- všetky podstatné kapely prišli (aféra Overkill/Prong vo Vizoviciach sa našťastie neopakovala)

ČÍM MASTERS OF ROCK NEPOTEŠIL?
- nedoriešená dramaturgia festivalu (spestrenia relatívne jednosmerne orientovanej zábavy ako Master či Sekta Core bez vysvetlenia nevystúpili)
- diskutabilná programová štruktúra (kapela ako In Extremo si nezaslúži končiť koncert o štvrtej ráno)
- nedoriešené stanovanie (menej asertívni a vynaliezaví jedinci zaplatili za stan navyše skoro toľko ako za vstupenku na festival)
- drahé pivo a iné nápoje a s tým súvisiaci stupídny zákaz nosiť si plastové fľaše do areálu
- nekvalitné pirátske tričká a pochybný tovar od pochybných obchodníkov priamo v areáli

RESUMÉ
MASTERS OF ROCK 2004 na Slnečných jazerách v Senci bol naozaj vydarený festival. Ak sa aj nabudúce pošťastí niečo podobné, a snáď aj pestrejšie a zaujímavejšie, budem naozaj rád, a určite nielen ja sám. Zostáva držať palce všetkým organizátorom, seneckému primátorovi a „haloviňákom" okolo neho, i ostatným zúčastnením. O rok v Senci dovidenia!